Profil školy
História - 6.časť
V bludisku detstva a literatúry
Doc. PhDr. Jozef Melicher, rodák a čestný občan Hronských Kľačian, spisovateľ, autor 798 textov z regionalistiky, folkloristiky a piatich povesťových kníh o tekovskom regióne odpovedá žiakom ZŠ v Hronských Kľačanoch na otázky položené počas besedy dňa 21. mája 2003, ktorej sa zúčastnil spolu so svojím priateľom - stredoškolským profesorom Ľudovítom Bakajom.
Narodili ste sa 20. marca 1929 v Hronských Kľačanoch. Tu ste začali chodiť do školy už v roku 1934. Nebolo to privčas? Mali ste päť rokov.
Vtedy sme už bývali na Krížnom vrchu, kam sme sa presťahovali v roku 1929. Mal som vtedy deväť mesiacov. Vyrastal som teda mimo rodnej obce. Do levickej školy v Zelenozáhradnej ulici pri Pereci to bolo z viníc priďaleko. Preto sa rodičia rozhodli dať ma aspoň do prvej triedy v Kľačanoch. Vedel som naspamäť známy družbovský verš o mastnej a samopašnej sliepke i písmená som poznal z videnia, otec si myslel, že by som už do školy mohol ísť. Privčas? Naši vraveli, že mi “zle vychádzali roky“, preto ma poslali k pánu správcovi Gejzovi Grausovi – dokonca až po dvoch mesiacoch od začiatku školského roka. Ťažko som doháňal pri spolužiakoch o rok o dva starších zameškané učivo. Veď sa to aj prejavilo na prvom vysvedčení. Mal som štvorku z písania. Neslávny začiatok spisovateľskej dráhy! V Kľačanoch som býval u starých rodičov Valkovičovcov pri obecnom dome. O moju školskú výchovu a prípravu sa starala celá rodina, ale najviac voľačo vyše dvadsaťročná totka Tereza a devätnásťročný uček Fróľo. Boli to bystrí a sčítaní „učitelia“ – trošku prísni, ale vždy veselí.
Boli ste v škole huncút alebo dobrý chlapec ?
Ako vravím, mal som v škole starších kamarátov, ktorým podľa mojej mamkystarej „ani z očí ništ dobryho nehľadelo“. A ja som bol učenlivý, chcel som sa im vyrovnať, keď nie vzrastom ani vekom, tak aspoň lotrovinou. Raz sme sa napriek výslovnému zákazu pána správcu išli cez prestávku „šmýkať“ na barinu oproti starej škole. Zabudli sme aj na koniec prestávky, šantili sme, krehký ľad nevydržal naše prvácke zaťaženie, takže sme ako zmoknuté sliepky a zamulené kačky potom za trest kľačali na ostrých polienkach pri kachliach .Pán správca nás strašil aj trstenicou, ale sa nepamätám, že by ma bol ňou aj „vyplatil“.
Ako vyzerala škola vašich čias ?
S úsmevom si spomínam, že v Kľačanoch sme ešte písali griflíkom na bridlicové tabuľky. Handričkou sme napísané zotreli a vždy sme mali poruke čistú a prázdnu písanku. V Leviciach som chodil do meštianskej školy. V roku 1942 slovenské triedy zrušili a v maďarskej meštianke som sa pretĺkol iba vďaka dejepisu a literatúre. S veľkými jazykovými problémami, ale z vecného hľadiska som uhorské dejiny, maďarskú literatúru i svetový zemepis ovládal lepšie ako niektorí moji spolužiaci – Maďari od narodenia. Moja orientácia na humanitné predmety poznačila aj moje ďalšie štúdium. Prestúpil som na Učiteľskú akadémiu v Leviciach, kde som zmaturoval s vyznamenaním.
Kedy ste začali písať?
Ako dvanásťročný som chcel byť aj redaktorom. Začal som si vydávať ceruzkou písaný časopis Jas. Úvodníky, listy čitateľom, odkazy, príspevky od rozličných prispievateľov – to všetko som si vymyslel. Prvé veci mi ako pätnásťročnému uverejnili v budapeštianskom mesačníku Dobrý pastier. Za odmenu mi poslali dvanásť zošitkov Dobšinského prostonárodných slovenských povestí. Potom ako študent som začal prispievať do Pohronia, Plameňa a Slobody. V kvinte som redigoval študentský časopis Ozvena, o ktorom sa s uznaním zmienil Dominik Tatarka vo veľkonočnom čísle Národnej obrody v roku 1946. To boli moje tzv. juvenílie, literárne prvotiny. Neskoršie to už bola viac-menej profesionálna robota.